Moja prvá diaľková cesta bola celkom zážitok. Z domu som vyrážal v sobotu okolo 10:00 a kolega mi akurát povedal, kde cca sa nachádza miesto, odkiaľ vyrážajú busy do Yaoundé. Miesto bolo vďaka obrovskej mase ľudí neprehliadnuteľné, tak som sa pomedzi nich nejak prebil až do fronty na lístky. Cesta na trase Dla --> Ydé stojí 3000 CFA (cca 4,5€), čo na 250 km nie je zlé. Na lístku som mal napísané číslo 20, čo mi jeden chlap objasnil ako číslo busu. Teda žiadne časy odchodu, ale proste človek čaká, kedy príde jeho bus v poradí. Pýtal som sa spolustojaceho pána aké bolo posledné číslo a ako často chodia. On na to, že posledné bolo 13 a chodia každú polhodinu. Tak to ma úplne nepotešilo. Tak som tam chvíľku chodil okolo hľadajúc niečo na pitie, keď v tom sa ma jedná ženská v stredných rokoch spýtala, či nepotrebujem nejak pomôcť (asi som vyzeral dostatočne zmätene + medzi domácimi som tradične najbelší a najvyšší). Tak sme sa chvíľku bavili a vypadlo z nej, že pracuje v ING a býva v Ydé. Vysvetlil som jej, čo robím v Kamerune a aký mám problém. Jej reakcia ma veľmi pozitívne prekvapila. Ženská totiž zavolala nejakého okolobehajúceho chlapca a podhodila mu 2000 CFA (pozn. "motivation") s tým, aby mi zohnal nejaký skorší bus. Vraj je rada, že som prišiel do krajiny s dobrým úmyslom a rada pomôže. Následne si sama vzala taxík (medzi mestami!) a ja som spokojný s lístkom s číslom 15 odkráčal na nástupište.
Do busu som sa v pohode dostal napriek tomu, že môj nový lístok bol vystavený na ženské meno. Asi bežná prax. Odbavovanie síce chvíľku trvalo, ale sprievodca dával celkom jasné pokyny, takže žiadny problém. Inak ste iste zaznamenali, že len dostať sa do autobusu vyžadovalo pomerne veľké množstvo dialógov. Všetky boli vo francúzštine, bez ktorej by sa tu človek fakt nepohol skoro ani na krok, tak to treba brať do úvahy pri cestách do týchto končín (nie že by sa jednalo o nejakú vychytené destináciu).
Cesta v buse prebehla bez väčšieho vzrušenia (alebo ja som už stratil všetku senzitivitu voči netradičným veciam). Čo ma prekvapilo bola veľmi pekná cesta (=pevný povrch a žiadne diery), čo je ale asi pochopiteľné vzhľadom na dôležitosť danej komunikácie pre krajinu. Inak ani okolie sa nedalo zahanbiť a väčšinu cesty sme boli obklopení bujnou vegetáciou a človek mal pocit, že ide pralesom.
Do Ydé sme dorazili po nejakých 3,5-4 hodinách cesty a už ma tam čakal človek na to určený. Potom sme sa odviezli na miesto kde som mal tráviť nasledujúce dni - jednalo sa o časť mesta v blízkosti univerzity, kde bývajú len študenti. Bolo to tam dosť zaujímavé a zas sa to celkom trafilo s mojimi očakávaniami toho, ako žijú kamerunské študenti. Celá tá štvrť v podstate vyzerá ako také veľké špinavé a smradľavé mravenisko. Hneď keď zídete z cesty, ocitnete sa na rozbitom blatistom chodníku, plnom ľudí a motoriek. Všade okolo sú také malé kobky, v ktorých bývajú študenti. Vo väčšine nie je svetlo ani voda, často majú deravé steny a je tam plno rôzneho hmyzu a plazov. Niektoré majú ešte tesne pri vchode menšie dvere, ktoré predstavujú vchod do (zdieľaného) záchoda. Takže sa môže dosť reálne stať, že k vám chodí defekovať celé okolie, čo pri deravých dverách a záchodoch typu "turecká latrína" nie je žiadna výhra.
Moja kobka (patrila jednému chalanovi, ktorý bol zrovna niekde vycestovaný) bola celkom čistá a bol tak dokonca jeden z mála počítačov s prístupom na internet v okolí. Podarilo sa mi odstrániť všetky mravce a tak som to tam mal celkom útulné (aj keď trochu páchnuce).
Víkend mi ubehol dosť rýchlo, pretože som v podstate stále niečo mal. Mojou hlavnou náplňou víkendu boli schôdzky s členmi miestneho výboru AIESEC Ydé. Pre mňa osobne bolo podstatné dostatočne preniknúť do úplne odlišných realít jednej organizácie v odlišných mestách a na základe týchto odlišností prispôsobovať stratégie uplatňované týmito pobočkami. V podstate sme v malom robili to, kvôli čomu som sem aj prišiel a síce hľadanie príležitostí tam, kde sa to spočiatku zdá nemožné a následné plánovanie všetkých vecí na nasledujúci rok.
Okrem toho sme v podstate stále jedli, pretože doslova každý (člen pobočky v Ydé) ma pozýval na obed, večeru, raňajky alebo len tak na pivo, čo bolo super, lebo na nich aspoň bolo vidno, že sú fakt radi, že tam prišiel niekto so záujmom trochu im to tam dať do poriadku a rozbehnúť. Som zvedavý, či budú takí milí aj nabudúce, keď prídem na kontrolu a budem chcieť vidieť nejaké konkrétne výsledky. No nechajme sa prekvapiť...
Poslednou časťou víkendu bolo menšie spoznávanie mesta. Napriek tomu, že väčšina ekonomickej aktivity je v súčasnosti sústredená v Douale, je to práve Yaoundé, kde sa nachádzajú všetky štátne inštitúcie (sídlo prezidenta, parlament, ministerstvá...), sídla medzinárodných organizácií (World Bank, Banque des états de l'Afrique Centrale...) a plno neziskových organizácií a menších firiem. Aj keď v súčasnosti majú obe mestá približne rovnaký počet obyvateľov (cca 2 mil.), Yaoundé je kvôli absencii väčších firiem považované za podstatne pokojnejšie mesto než Douala a tak sa ustálilo slovné spojenie, ktoré celkom vystihuje kontrastnú atmosféru oboch miest: "Yaoundé sleeps, Douala lives".
Musím ale povedať, že z Yaoundé som mal ako mesta veľmi príjemný pocit, pretože na rozdiel od Doualy má aj centrum (aj keď nie úplne také ako si predstaví Európan), viac zelene a celkovo na rozlohu mi prišlo podstatne väčšie a tak má človek viac priestoru (keď zrovna nie je v spomenutej kobkovej štvrti).
Nedeľný večer sme strávili pozeraním filmov a potom som celkom (spoločensky aj fyzicky) unavený zaľahol. Ďalší deň som sa chystal vyriešiť otázku mojich víz ("ďakujem ambasáde v Berlíne"), čo by podľa úradníka na letisku nemal byť problém, a následne sa pobrať späť do Doualy. To som ešte nevedel, čo na mňa čaká na imigračnom úrade (Sureté nationale). O tom ale nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára