Dotyk pravej africkej byrokracie

Najprv úvod do toho, prečo potrebujem behať po úradoch. O kamerunské vízum som žiadal poštou na ambasáde v Berlíne, ktorá má na starosti celú strednú Európu. Poctivo som zaslal všetky dokumenty spolu s peniazmi expresnou poštou podľa inštrukcií, ktoré som dostal po telefóne a k tomu mi kamarátka potvrdila, že to tak naozaj funguje. Niekoľko dní na to, čo som to poslal, som si chcel overiť, či im to v pohode dorazilo a tak som tam chcel zavolať. Behom nasledujúcich dvoch týždňov sa mi buď nepodarilo s nikým skontaktovať alebo keď som sa aj dovolal (1 z 150-200 pokusov), tak bol dotyčný úradník maximálne nekompetentný. Musel som kvôli tomu presúvať let a tak ďalej. Každopádne keď som sa po troch týždňoch dostal k tomu, že môj pas bol na ceste, tak som bol spokojný, že je konečne pokoj. O to väčšie bolo moje rozčarovanie, keď som napriek jasnej žiadosti o víza na 6 mesiacov dostal víza na jeden (1!). Za rovnakú cenu samozrejme. Žena z ambasády sa ospravedlnila a povedala, že to nebude problém vyriešiť na počkanie na letisku po prílete. A tak som 3.7. veselo odletel.

Je pondelok 11.7. 9:00 a ja sa nachádzam v mojom prechodnom bydlisku v Yaoundé a chystám sa na imigračný úrad do mesta. Jean Marie, ktorý ma bol aj vyzdvihnúť, aj napriek mojim námietkam trval na tom, že pôjde so mnou. To som neskôr celkom ocenil.

Za hodinku sme dorazili na miesto. Jedná sa o celkom veľký komplex administratívnych budov, ohradený veľkým bezfarebným múrom. Pri všetkých vchodoch stoja strážnici s hrdzavými samopalmi a fronty ľudí tlačiace sa dnu. Všetko boli miestni občania, prípadne nejaké imigranty z okolitých krajín, takže sme sa celkom jednoducho a na moje počudovanie aj za všeobecného konsenzu (nikto nepindal) dostali cez bránu dnu. Za múrom nasledovala ďalšia fronta, tentokrát už menej synchronizovaná, ktorej cieľom bolo vybojovať si kartičku potrebnú na vstup do hlavnej budovy. Z tohoto miesta som už mal aj dobrý výhľad na budovy samotné. Všetky boli dosť staré a neupravené, v niektorých častiach chýbali okná a všetko to bolo tak nejak šedé a zašlé. Asi ešte s koloniálnych časov.

Menší problém prišiel, keď po nás chcel prvý chlapík výmenou za vstupnú kartu doklady. Nejak si nechcel dať vysvetliť, že pas budem potrebovať, našťastie sa nechal ukecať na slovenský občiansky, ktorý tu aj tak nemá žiadnu hodnotu. Vyšliapali sme šesť poschodí až na najvyššie štvrté poschodie (dobre čítate) a vošli do príslušnej miestnosti. Relatívne rýchlo sa nás ujal uniformovaný úradník a vysvetlili sme mu, čo chceme. Povedal, že by to nemal byť problém, len si máme ísť kúpiť kolok za 1000 CFA a napísať oficiálnu žiadosť. To sme aj urobili a on povedal, že sa pre to mám zastaviť ďalší deň. Tak taký hladký priebeh som fakt nečakal.

Ďalší deň sme sa už fronte nevyhli a čakanie zabralo tak 1,5 hodiny. Po tom ale Jean Marie musel ísť na jednu schôdzku a tak som tam ostal sám. Všade okolo boli len agresívne vyzerajúci strážnici, pouliční predavači rôznych vecí a malé deti, ktoré si občas zakričali alebo ukázali prstom. Po chvíľke som sa dostal dnu a čakal v zhluku na kartičky, úradník ma však schválne prehliadal a tak to trochu trvalo. Potom mi bolo povedané, že kvôli tomu, že chcem isť do inej budovy, tak si musím zohnať iný typ kartičky, na ktorú sa stojí niekde na opačnej strane. Tak som tam nejak behal, pri čom ma zastavili dvaja (zjavne vyššie postavení) úradníci a chceli vedieť, prečo nie som slušnejšie oblečený (mal som tmavé rifle a polokošeľu).

Keď som sa konečne dostal do budovy, kam som mal, bol som trochu mimo,lebo sa jednalo o menšiu budovu, kde nebolo absolútne žiadne značenie a všetky chodby boli kompletne preplnené a človek nemal inú možnosť ako sa medzi tými ľuďmi prebíjať hrubou silou. Našiel som nejaké dvere s nápisom, ktorý hovoril, že sa jedná o imigračné. Vošiel som teda dnu a sadol som si k staršiemu chlapíkovi, ktorý tam tiež čakal. Sedela tam nejaká úradníčka, ktorá ale niečo klepala do počítača a zároveň sa bavila s nejakým o kolegom kam pôjdu na obed. Starší chlapík mi povedal, aby som sa jej tam šiel narvať, lebo ma nikdy nevyzve sama od seba. Keď som k nej prišiel, otrávene zdvihla oči od monitoru a spýtala sa, že čo teda chcem. Vysvetlil som jej problém aj s tým, že ženská z ambasády povedala, že to nebude problém. Ona na to, že jediný spôsob ako to vyriešiť je ísť naspäť do Nemecka a nechať si to vízum predĺžiť o ďalší mesiac. To ma trochu zarazilo a povedal som jej, že to potrebujem na rok, na čo sa mi dostala odpoveď, že neexistuje možnosť to predĺžiť na viac než mám to prvé vydané v pase. To som si ešte myslel, že je ako-tak kompetentná a začal som sa cítiť trochu nervózne. Povedal som jej, že si nemyslím, že má pravdu, pretože by to bolo dosť divné, keby sa to nedalo predĺžiť v krajine. To som ale brnkol na citlivú strunu, lebo ako som si všimol už pri komunikácii s ambasádou, títo úradníci v rozvojových krajinách okrem toho, že si nepriznajú chybu, tak nemajú veľmi radi, keď im niekto oponuje. A tak sa do mňa obul už aj jej debatujúci kolega, že si nemám dovoľovať jej protirečiť. Tak som zmenil stratégiu a skúsil som sa ešte sugestívne opýtať, či náhodou neexistuje nejaká možnosť ako by to mohlo ísť (kalkulujúc aký veľký úplatok si môžem dovoliť). Tak povedala, že mám skúsiť ísť za jej šéfom, ktorý by mohol udeliť výnimku. Zdvihol som sa a odišiel. Priodchode z jej kancelárie som si všimol, že to, čomu sa tak poctivo venovala v počítači bola nejaká stupídna hra typu Tetris.

Vyšiel som o poschodie vyššie, kde mal sedieť jej šéf. Jeho dvere boli však zamknuté, tak som sa spýtal nejakého samopalčíka kedy sa vráti. Vraj za hodinku alebo možno až zajtra. Vedľa mal kanceláriu jeho zástupca, tak som si povedal, že skúsim tam. Chlapík vyzeral, že má plno vecí a len mi povedal, že on také veci nerieši, vraj nech skúsim pána Minkadu, ktorý niekde behá po komplexe. Viete si predstaviť hľadať niekoho, koho ste nikdy nevideli v tomto komplexe asi 4 budov, kde mohlo podľa môjho odhadu pracovať tak 800-1000 neefektívnych štátnych úradníkov... Na moje prekvapenie, hneď som si vyšiel von z budovy a spýtal sa prvého človeka, tak mi povedal, kde Minkada je. Tak som si to zase prešiel celé až na druhú stranu a dostal sa na najprehustenejšie miesto dňa. Jednalo sa o turnikety vedúce k nejakým prepážkam, kde sa vydávajú doklady. Na podobných miestach sa dá ale našťastie ťažiť z toho, že je človek biely a tak som požiadal nejakého ochrankára, či by ma za ním nedoviedol a on, že mám ísť za ním. Takto sme predbehli možno 100 čakajúcich ľudí a dostali sa priamo k dotyčnému pánovi. Vyzeral ako prvý kompetentný človek toho dňa a bohužiaľ mi povedal, že to nepôjde, lebo mi niečo chýba (to čo som deň predtým odovzdal v prvej budove!). Dal mi inštrukcie, ktoré sa samozrejme líšili od predošlých a povedal, že sa to dá vybaviť aj v Douale (!).

Po tomto som si povedal, že to balím a nejak to skúsim vybaviť z Doualy, pretože to nevyzeralo, že by som si nejak pomohol behaním dokola. Šiel som teda na bus a späť do Doualy, pričom som sedel medzi dvoma riadne spotenými chlapmi (nie že by som ja voňal po celkom tom dni), tak z nás museli mať ostatní radosť. Dorazil som sem niekedy večer a na druhý deň sme zisťovali, čo s tým. Povedali, že to pôjde len v Yaoundé...

Ale zistil som aj niečo pozitívne a síce, že keď vás chytí policajt s neplatnými vízami, tak sa to dá ukecať za úplatok 3000-5000 CFA, čo je podstatne menej než víza samotné.