Prezidentské voľby 2011

Rok 2011 bol v Kamerune tak trochu napätý, hlavne z titulu prezidentských volieb, ktoré majú vplyv na fungovanie úplne všetkého naprieč spektrom (v Afrike sa z pravidla so zmenou hlavy štátu mení všetko o 180°). Deň volieb padol na nedeľu 9.10. a treba povedať, že Kamerun bol pomerne pozorne sledovaný v regionálnych aj medzinárodných médiách, z ktorých mnohé očakávali nejaký prevrat po iných afrických krajín. To som tak trochu očakával aj ja, aj preto Kamerun...

Ešte počas leta, keď sme sa na túto tému bavili, tak mi Kamerunci hovorili, že sa isto nič nestane, pretože oni si ako národ nechajú pomerne dosť "srať na hlavu". To som koniec koncov počas môjho pôsobenia tu aj sám videl, takže pred voľbami mi ani neprišlo divné, že je týždeň do volieb a nikde nie sú žiadne plagáty, nič sa nedeje a akoby to nikto ani neriešil.

Teraz nejaké fakty. V Kamerune má prezident mandát na 7 rokov. Prezident je volený v jednom kole prostou väčšinou hlasov, teda nie je potrebná absolútna väčšina. Ďalej, aby mohol človek ísť voliť, musí byť svojprávny kamerunský občan, mať minimálne 18 rokov (zatiaľ všetko ok) a mať vybavenú voličskú kartu. Teda občiansky preukaz nestačí (aj keď by logicky mal). No a keďže je v Kamerune pomerne veľké byrokratické zaťaženie, vybavenie takejto karty stojí značné úsilie, ktoré množstvo občanov (prevažne mladých) nie je kvôli voľbe prezidenta ochotné vynaložiť. Obzvlášť keď 98% kampane je len o jednom kandidátovi (ostatní nemajú dosť peňazí na jej zaplatenie).

No a to už prichádzame k tomu jednému kandidátovi. Akýsi kult osobnosti si tu užíva prezident (ehm, teda Jeho Excelencia) Paul Biya. Spočiatku by sa mohlo zdať, že po 29 rokoch (4 volebné obdobia) vo funkcii, budú ľudia proti nemu zameraní a budú chcieť zmenu. Paul však po celú dobu využíval úspešne stratégiu mŕtveho chrobáka tj. kto nič nerobí, nič nepokazí (a nikoho si veľmi nepohnevá). Posledných 30 rokov sa teda nieslo v znamení stagnácie, občas nejakej menšej pozitívnej reformy, avšak nič prevratné. Každopádne ho však vždy (aj vďaka veľmi rigidnej volebnej základni s vybavenými kartami) znovu zvolia.

Nie je sa potom ani dôvod diviť, že sa veľmi neunúva s volebnou kampaňou. Po celom štáte visí jeden (1!) plagát, ktorý hlása "Paul Biya - Le choix du peuple / The people's choice".

Okrem plagátu si však dal tento rok s kampaňou námahu. Prišiel do Doualy, ekonomického hlavného mesta svojej krajiny. Po druhýkrát za 29 rokov vo funkcii. Počas 2 dní, ktoré tu strávil, musela byť zablokovaná celá doprava v okruhu 3 km a všade behali vojaci so samopalmi, brokovnicami a dokonca som videl aj jedného s bazukou. Fakt by ma zaujímalo pri akej príležitosti to chcel použiť...

Ono ale tvrdiť, že preferuje Yaoundé pred Doualou by tiež nebolo úplne na mieste. On totiž vôbec v Kamerune nebýva! Toto ma dostalo asi najviac - Paul Biya býva vo svojej vile vo Švajčiarsku. Na jednej strane sa mu nedivím, asi každý s jeho príjmom by si vybral radšej život vo Švajčiarsku než v Kamerune, ale na druhú stranu by som očakával, že hlava štátu vo svojej krajine strávi viac než obligátne 1-2 mesiace zalezený v Yaoundé.

Keď konečne prišiel dlho očakávaný deň volieb, všetci cudzinci radšej vypadli z mesta. My sme však hrdinsky ostali zalezení v byte a tak som sa mohol presvedčiť, že sa vážne nič diať nebude. Okrem toho, že bolo kompletne všetko zatvorené (kvôli tejto veľkej udalosti) a niekoľkých protestných skupín brázdiacich ulice, sme prežili pomerne normálny deň. Čakal som, že výsledky volieb budú známe večer, alebo na ďalší deň. V správach mi ale bolo povedané, že počítanie potrvá 2 týždňe. Všetkým to prišlo celkom normálne.

A tak o dva týždňe sme napäto sledovali výsledky tipujúc s akým rozdielom vyhrá. Vyhral Paul Biya - nič prekvapivé. Rozdielom LEN 68% (získal celkom 78% z 4 mil. platných hlasov) - dosť prekvapivé, keďže roky predtým vyhrával suverénnejšie (nad 90%). Tak možno nabudúce to bude trochu vyrovnanejšie. Toho sa ale už Paul snáď nedožije, pretože napriek zdravému alpskému vzduchu už má predsa len skoro 79 a mizerný zdravotný stav.

Po vyhlásení výsledkov nasledoval typický prejav o tom ako sa občania zachovali zodpovedne a spoločne môžeme vykročiť na cestu pokroku. Prejav bol v Paulovej rodnej francúzštine a následne tlmočníkom preložený po druhého oficiálneho jazyka Kamerunu - angličtiny. Paul totiž anglicky nehovorí...

Porovnanie európskeho a afrického fyzického fondu

Odkedy som prišiel, darí sa nám dodržiavať pekný zvyk, že vždy v nedeľu chodíme hrať futbal. Okrem toho sa snažím chodiť behať vždy keď neprší (2-5 dní v týždni v tomto období). Keďže sa pri týchto aktivitách pohybujem skoro výlučne medzi miestnymi, mal som možnosť vypozorovať niekoľko charakteristických odlišností.

V prvom rade tu ľudia športujú viac. Keď idem behať dosť skoro ráno (6-7), tak stretávam fakt veľké množstvo ľudí všetkých vekových kategórií ako behajú, cvičia, hrajú futbal alebo proste niečo robia. Absolútne neporovnateľné s ČSR, kde na človeka ostatní akurát divne pozerajú (pozn. divne na mňa pozerajú aj tu, ale to je rasovo motivované).

Tiež tu sú schopní všetko robiť v podstatne horších podmienkach, čo je síce dané externou realitou, ale aj tak ma to na začiatku trochu zarazilo. Napríklad sa tu futbal hrá občas na teréne, kde by ste doma ani nezasadili záhradu kvôli dieram, hrboľom a tak. Navyše často na boso, takže ideálne na zranenie.

Čo ma ale zarazilo najviac boli práve fyziologické odlišnosti tunajších ľudí. Neviem ako je to možné, ale všetci chlapi tu sú dosť namakaní. Čakal som, že budem samozrejme najtučnejší muž v krajine, ale myslel som skôr, že v konkurencii podvýživených Afričanov. Nie že by teda boli nejaké gorily, ale sú všetci tak zdravo silní (domnievam sa, že to bude tým, že od mala sú celkom zvyknutí na rôzne manuálne úlohy v domácnosti atď).

Pri behu všetky tieto veci teda zjavne vyznievajú v prospech Kamerunčanov, takže som tradične najpomalší, najviac spotený a navyše myslím, že behám aj kratšie vzdialenosti (kvôli vlhkosti vzduchu nedávam ani tých pražských 6 km).

Ešte komplexnejšie porovnanie sa však dá získať pri kolektívnych športoch. A keďže som v krajine jedného z dvoch najväčších afrických futbalových ikon, budem to porovnávať práve na futbale, ktorý je tu národným športom (aj keď aktuálne výsledky národného tímu o tom momentálne veľmi nevypovedajú). Pri futbale je teda (na rozdiel od behu) krásne vidno silné aj slabé stránky. Ako som hovoril o behu, tak v rýchlosti ani výdrži sa na Afričanov nechytám. Tak isto majú všetci veľmi dobrú techniku. Mám teóriu , že je to spôsobené práve tým, že sú nútení dlhodobo hrať v takých zlých podmienkach, takže keď sa niekto učil hrať futbal na deravom svahu, tak na rovnom povrchu je kráľ. Tiež sú dosť silní a hrajú veľmi dôrazne do tela, takže človek nemá moc priestor dlho niečo vymýšľať, lebo keď zastanete, tak do vás s určitosťou hneď niekto vrazí. Tak som sa snažil prísť na to, na čom môže biely Európan ako ja stavať pri hre s Afričanmi, keďže pohyblivosť to asi nebude.

Odpoveď je v hre hlavou (a to v oboch významoch). Keď viem, že ich neubehám, tak sa oplatí hrať skôr pozične a stáť na dobrom mieste. Ďalej sa dá stavať na inteligentných prihrávkach a streľbe. Nehovorím, že oni to nevedia, ale tu sa hrá viac behavo a na krátke prihrávky a strely zblízka (aj na ulici aj v lige). A nakoniec fyziologická výhoda v prospech Európana - ľudia sú tu v priemere trochu nižší, takže s mojimi 186 cm som tu v horných 5%. To v praxi znamená, že nemám problém v hlavičkových súbojoch (je vtipné, keď niektorí aj keď skáču, sú stále nižšie :-)). Vďaka veľkosti sa dá tiež stavať na sile (160 cm vysoký ma proste nedá dole, ani keď má kocky na bruchu :-D).

Inak mám pocit, že tu športy nie sú nejak pestré, pretože okrem dvoch menovaných (futbal absolútne dominuje), sa k ostatným dá dostať len okrajovo. V blízkom čase chcem ešte skúsiť nájsť bazén. Aj keď to zas budem atrakcia - le blanc v plavkách :-D

Trvalé bydlisko Kamerun

Prichádza ďalšia (a zároveň posledná) epizóda o legalite môjho pobytu v krajine. Po rôznych obštrukciách s vízami sme sa totiž nakoniec rozhodli celú vec vyriešiť prostredníctvom carte de séjour, teda povolením k trvalému pobytu.

Povolenie k trvalému pobytu sa v Kamerune najprv udeľuje na dobu 2 rokov a po vypršaní tejto doby je možné požiadať o povolenie na 10 rokov, prípadne riešiť pas. Cena povolenia je 300,000 CFA (450€), čo je celkom pálka, ale v porovnaní s cenou 80€ za 3-mesačné vízum sa to na dlhšiu dobu celkom oplatí. Navyše človek so sebou nemusí nosiť pas, pretože má v podstate kamerunský občiansky. Oficiálny proces vybavovania trvá cca 4 mesiace. Ja som to začal riešiť 10 dní pred vypršaním víza...

Tu sa však ukazuje výhoda týchto nefungujúcich skorumpovaných krajín akou je aj Kamerun. A síce, že známosti sú obyčajne najefektívnejšou (a pre cudzinca často jedinou) cestou ako riešiť podobné záležitosti. A známostí tu už mám našťastie dosť, takže cez známych mojich známych sme sa nakoniec dostali aj k človeku, ktorý je nejak zaangažovaný vo vydávaní povolení k pobytu. Potom už stačilo len niekoľko telefonátov a mohol som ísť na vec.

Samozrejme to nešlo vybaviť v Douale, tak som išiel zase na otočku do Yaoundé (tentokrát sa mi podarilo násjť dopravu za 2000 CFA, teda len 3€). Do Ydé som dorazil tesne pred polnocou, tak to bolo trošku ťažšie. Hlavne som sa dostal do trochu prekérnej situácie, keď sa mi ešte po ceste vybil mobil a k tomu som nemal ani kredit a nebol som si istý, kde býva môj známy, kde som mal spať (mal som inštrukcie kam ísť taxíkom a potom volať). Okolo už chodilo dosť pochybných existencií, tak som sa oslovil dvoch opitých chlapíkov, či mi dajú zavolať. Tak som sa nakoniec nejak dostal na miesto určenia, ktoré bolo nakoniec bližšie ako som očakával a zaľahol spať, aby som bol čerstvý ďalší deň (čakal som podobné problémy ako pri oficiálnej procedúre s predĺžením víz).

Ďalší deň som si privstal, pre prípad, že by to trvalo nejak dlhšie. Kontaktná osoba mi povedala po telefóne, že sa stretneme o 12:00 (bolo 7:00), tak som sa rozhodol poprechádzať po už známych miestach v Ydé, prípadne zaliezť do nejakého cybercafé na internet.

Keď som o 12:00 čakal na mieste, prišlo po mňa čierne auto s dvoma priateľsky vyzerajúcimi chlapíkmi, s ktorých jeden hovoril dokonca po anglicky. Odviezli sme sa trochu mimo, aby sme bez zbytočnej pozornosti vyplnili žiadosť, ktorá obsahovala množstvo absurdných otázok. Okrem obligátnych otázok o mojich úmysloch v krajine sa objavili aj perly typu veľkosť chodidiel, otvorené rany (deň predtým sme sa riadne rozbili pri futbale) a pohlavné choroby. Tak sme to nejak vyplnili, chlapík mi vzal odtlačok prsta, dal som im peniaze a rozišli sme sa. Za 2 dni mi volal, že je to vybavené.

Takže teraz zisťujem, čo to obnáša dostať kamerunský pas :-)

Dotyk pravej africkej byrokracie

Najprv úvod do toho, prečo potrebujem behať po úradoch. O kamerunské vízum som žiadal poštou na ambasáde v Berlíne, ktorá má na starosti celú strednú Európu. Poctivo som zaslal všetky dokumenty spolu s peniazmi expresnou poštou podľa inštrukcií, ktoré som dostal po telefóne a k tomu mi kamarátka potvrdila, že to tak naozaj funguje. Niekoľko dní na to, čo som to poslal, som si chcel overiť, či im to v pohode dorazilo a tak som tam chcel zavolať. Behom nasledujúcich dvoch týždňov sa mi buď nepodarilo s nikým skontaktovať alebo keď som sa aj dovolal (1 z 150-200 pokusov), tak bol dotyčný úradník maximálne nekompetentný. Musel som kvôli tomu presúvať let a tak ďalej. Každopádne keď som sa po troch týždňoch dostal k tomu, že môj pas bol na ceste, tak som bol spokojný, že je konečne pokoj. O to väčšie bolo moje rozčarovanie, keď som napriek jasnej žiadosti o víza na 6 mesiacov dostal víza na jeden (1!). Za rovnakú cenu samozrejme. Žena z ambasády sa ospravedlnila a povedala, že to nebude problém vyriešiť na počkanie na letisku po prílete. A tak som 3.7. veselo odletel.

Je pondelok 11.7. 9:00 a ja sa nachádzam v mojom prechodnom bydlisku v Yaoundé a chystám sa na imigračný úrad do mesta. Jean Marie, ktorý ma bol aj vyzdvihnúť, aj napriek mojim námietkam trval na tom, že pôjde so mnou. To som neskôr celkom ocenil.

Za hodinku sme dorazili na miesto. Jedná sa o celkom veľký komplex administratívnych budov, ohradený veľkým bezfarebným múrom. Pri všetkých vchodoch stoja strážnici s hrdzavými samopalmi a fronty ľudí tlačiace sa dnu. Všetko boli miestni občania, prípadne nejaké imigranty z okolitých krajín, takže sme sa celkom jednoducho a na moje počudovanie aj za všeobecného konsenzu (nikto nepindal) dostali cez bránu dnu. Za múrom nasledovala ďalšia fronta, tentokrát už menej synchronizovaná, ktorej cieľom bolo vybojovať si kartičku potrebnú na vstup do hlavnej budovy. Z tohoto miesta som už mal aj dobrý výhľad na budovy samotné. Všetky boli dosť staré a neupravené, v niektorých častiach chýbali okná a všetko to bolo tak nejak šedé a zašlé. Asi ešte s koloniálnych časov.

Menší problém prišiel, keď po nás chcel prvý chlapík výmenou za vstupnú kartu doklady. Nejak si nechcel dať vysvetliť, že pas budem potrebovať, našťastie sa nechal ukecať na slovenský občiansky, ktorý tu aj tak nemá žiadnu hodnotu. Vyšliapali sme šesť poschodí až na najvyššie štvrté poschodie (dobre čítate) a vošli do príslušnej miestnosti. Relatívne rýchlo sa nás ujal uniformovaný úradník a vysvetlili sme mu, čo chceme. Povedal, že by to nemal byť problém, len si máme ísť kúpiť kolok za 1000 CFA a napísať oficiálnu žiadosť. To sme aj urobili a on povedal, že sa pre to mám zastaviť ďalší deň. Tak taký hladký priebeh som fakt nečakal.

Ďalší deň sme sa už fronte nevyhli a čakanie zabralo tak 1,5 hodiny. Po tom ale Jean Marie musel ísť na jednu schôdzku a tak som tam ostal sám. Všade okolo boli len agresívne vyzerajúci strážnici, pouliční predavači rôznych vecí a malé deti, ktoré si občas zakričali alebo ukázali prstom. Po chvíľke som sa dostal dnu a čakal v zhluku na kartičky, úradník ma však schválne prehliadal a tak to trochu trvalo. Potom mi bolo povedané, že kvôli tomu, že chcem isť do inej budovy, tak si musím zohnať iný typ kartičky, na ktorú sa stojí niekde na opačnej strane. Tak som tam nejak behal, pri čom ma zastavili dvaja (zjavne vyššie postavení) úradníci a chceli vedieť, prečo nie som slušnejšie oblečený (mal som tmavé rifle a polokošeľu).

Keď som sa konečne dostal do budovy, kam som mal, bol som trochu mimo,lebo sa jednalo o menšiu budovu, kde nebolo absolútne žiadne značenie a všetky chodby boli kompletne preplnené a človek nemal inú možnosť ako sa medzi tými ľuďmi prebíjať hrubou silou. Našiel som nejaké dvere s nápisom, ktorý hovoril, že sa jedná o imigračné. Vošiel som teda dnu a sadol som si k staršiemu chlapíkovi, ktorý tam tiež čakal. Sedela tam nejaká úradníčka, ktorá ale niečo klepala do počítača a zároveň sa bavila s nejakým o kolegom kam pôjdu na obed. Starší chlapík mi povedal, aby som sa jej tam šiel narvať, lebo ma nikdy nevyzve sama od seba. Keď som k nej prišiel, otrávene zdvihla oči od monitoru a spýtala sa, že čo teda chcem. Vysvetlil som jej problém aj s tým, že ženská z ambasády povedala, že to nebude problém. Ona na to, že jediný spôsob ako to vyriešiť je ísť naspäť do Nemecka a nechať si to vízum predĺžiť o ďalší mesiac. To ma trochu zarazilo a povedal som jej, že to potrebujem na rok, na čo sa mi dostala odpoveď, že neexistuje možnosť to predĺžiť na viac než mám to prvé vydané v pase. To som si ešte myslel, že je ako-tak kompetentná a začal som sa cítiť trochu nervózne. Povedal som jej, že si nemyslím, že má pravdu, pretože by to bolo dosť divné, keby sa to nedalo predĺžiť v krajine. To som ale brnkol na citlivú strunu, lebo ako som si všimol už pri komunikácii s ambasádou, títo úradníci v rozvojových krajinách okrem toho, že si nepriznajú chybu, tak nemajú veľmi radi, keď im niekto oponuje. A tak sa do mňa obul už aj jej debatujúci kolega, že si nemám dovoľovať jej protirečiť. Tak som zmenil stratégiu a skúsil som sa ešte sugestívne opýtať, či náhodou neexistuje nejaká možnosť ako by to mohlo ísť (kalkulujúc aký veľký úplatok si môžem dovoliť). Tak povedala, že mám skúsiť ísť za jej šéfom, ktorý by mohol udeliť výnimku. Zdvihol som sa a odišiel. Priodchode z jej kancelárie som si všimol, že to, čomu sa tak poctivo venovala v počítači bola nejaká stupídna hra typu Tetris.

Vyšiel som o poschodie vyššie, kde mal sedieť jej šéf. Jeho dvere boli však zamknuté, tak som sa spýtal nejakého samopalčíka kedy sa vráti. Vraj za hodinku alebo možno až zajtra. Vedľa mal kanceláriu jeho zástupca, tak som si povedal, že skúsim tam. Chlapík vyzeral, že má plno vecí a len mi povedal, že on také veci nerieši, vraj nech skúsim pána Minkadu, ktorý niekde behá po komplexe. Viete si predstaviť hľadať niekoho, koho ste nikdy nevideli v tomto komplexe asi 4 budov, kde mohlo podľa môjho odhadu pracovať tak 800-1000 neefektívnych štátnych úradníkov... Na moje prekvapenie, hneď som si vyšiel von z budovy a spýtal sa prvého človeka, tak mi povedal, kde Minkada je. Tak som si to zase prešiel celé až na druhú stranu a dostal sa na najprehustenejšie miesto dňa. Jednalo sa o turnikety vedúce k nejakým prepážkam, kde sa vydávajú doklady. Na podobných miestach sa dá ale našťastie ťažiť z toho, že je človek biely a tak som požiadal nejakého ochrankára, či by ma za ním nedoviedol a on, že mám ísť za ním. Takto sme predbehli možno 100 čakajúcich ľudí a dostali sa priamo k dotyčnému pánovi. Vyzeral ako prvý kompetentný človek toho dňa a bohužiaľ mi povedal, že to nepôjde, lebo mi niečo chýba (to čo som deň predtým odovzdal v prvej budove!). Dal mi inštrukcie, ktoré sa samozrejme líšili od predošlých a povedal, že sa to dá vybaviť aj v Douale (!).

Po tomto som si povedal, že to balím a nejak to skúsim vybaviť z Doualy, pretože to nevyzeralo, že by som si nejak pomohol behaním dokola. Šiel som teda na bus a späť do Doualy, pričom som sedel medzi dvoma riadne spotenými chlapmi (nie že by som ja voňal po celkom tom dni), tak z nás museli mať ostatní radosť. Dorazil som sem niekedy večer a na druhý deň sme zisťovali, čo s tým. Povedali, že to pôjde len v Yaoundé...

Ale zistil som aj niečo pozitívne a síce, že keď vás chytí policajt s neplatnými vízami, tak sa to dá ukecať za úplatok 3000-5000 CFA, čo je podstatne menej než víza samotné.

Yaoundé

Už po necelom týždni pobytu v Kamerune sa mi naskytla nečakaná príležitosť vypadnúť na chvíľku z Doualy, pretože bolo potrebné ísť kvôli koordinácii jedného projektu a nejakým ďalším záležitostiam do hlavného mesta Yaoundé. Keďže som si potreboval predĺžiť víza, čo je samozrejme možné len v hlavnom meste, voľba padla na mňa a mohol som tak spojiť pracovné a osobné povinnosti. Myslel som si ako efektívne idem všetko vybaviť jednou ranou...

Moja prvá diaľková cesta bola celkom zážitok. Z domu som vyrážal v sobotu okolo 10:00 a kolega mi akurát povedal, kde cca sa nachádza miesto, odkiaľ vyrážajú busy do Yaoundé. Miesto bolo vďaka obrovskej mase ľudí neprehliadnuteľné, tak som sa pomedzi nich nejak prebil až do fronty na lístky. Cesta na trase Dla --> Ydé stojí 3000 CFA (cca 4,5€), čo na 250 km nie je zlé. Na lístku som mal napísané číslo 20, čo mi jeden chlap objasnil ako číslo busu. Teda žiadne časy odchodu, ale proste človek čaká, kedy príde jeho bus v poradí. Pýtal som sa spolustojaceho pána aké bolo posledné číslo a ako často chodia. On na to, že posledné bolo 13 a chodia každú polhodinu. Tak to ma úplne nepotešilo. Tak som tam chvíľku chodil okolo hľadajúc niečo na pitie, keď v tom sa ma jedná ženská v stredných rokoch spýtala, či nepotrebujem nejak pomôcť (asi som vyzeral dostatočne zmätene + medzi domácimi som tradične najbelší a najvyšší). Tak sme sa chvíľku bavili a vypadlo z nej, že pracuje v ING a býva v Ydé. Vysvetlil som jej, čo robím v Kamerune a aký mám problém. Jej reakcia ma veľmi pozitívne prekvapila. Ženská totiž zavolala nejakého okolobehajúceho chlapca a podhodila mu 2000 CFA (pozn. "motivation") s tým, aby mi zohnal nejaký skorší bus. Vraj je rada, že som prišiel do krajiny s dobrým úmyslom a rada pomôže. Následne si sama vzala taxík (medzi mestami!) a ja som spokojný s lístkom s číslom 15 odkráčal na nástupište.

Do busu som sa v pohode dostal napriek tomu, že môj nový lístok bol vystavený na ženské meno. Asi bežná prax. Odbavovanie síce chvíľku trvalo, ale sprievodca dával celkom jasné pokyny, takže žiadny problém. Inak ste iste zaznamenali, že len dostať sa do autobusu vyžadovalo pomerne veľké množstvo dialógov. Všetky boli vo francúzštine, bez ktorej by sa tu človek fakt nepohol skoro ani na krok, tak to treba brať do úvahy pri cestách do týchto končín (nie že by sa jednalo o nejakú vychytené destináciu).

Cesta v buse prebehla bez väčšieho vzrušenia (alebo ja som už stratil všetku senzitivitu voči netradičným veciam). Čo ma prekvapilo bola veľmi pekná cesta (=pevný povrch a žiadne diery), čo je ale asi pochopiteľné vzhľadom na dôležitosť danej komunikácie pre krajinu. Inak ani okolie sa nedalo zahanbiť a väčšinu cesty sme boli obklopení bujnou vegetáciou a človek mal pocit, že ide pralesom.

Zvětšit mapu

Do Ydé sme dorazili po nejakých 3,5-4 hodinách cesty a už ma tam čakal človek na to určený. Potom sme sa odviezli na miesto kde som mal tráviť nasledujúce dni - jednalo sa o časť mesta v blízkosti univerzity, kde bývajú len študenti. Bolo to tam dosť zaujímavé a zas sa to celkom trafilo s mojimi očakávaniami toho, ako žijú kamerunské študenti. Celá tá štvrť v podstate vyzerá ako také veľké špinavé a smradľavé mravenisko. Hneď keď zídete z cesty, ocitnete sa na rozbitom blatistom chodníku, plnom ľudí a motoriek. Všade okolo sú také malé kobky, v ktorých bývajú študenti. Vo väčšine nie je svetlo ani voda, často majú deravé steny a je tam plno rôzneho hmyzu a plazov. Niektoré majú ešte tesne pri vchode menšie dvere, ktoré predstavujú vchod do (zdieľaného) záchoda. Takže sa môže dosť reálne stať, že k vám chodí defekovať celé okolie, čo pri deravých dverách a záchodoch typu "turecká latrína" nie je žiadna výhra.

Moja kobka (patrila jednému chalanovi, ktorý bol zrovna niekde vycestovaný) bola celkom čistá a bol tak dokonca jeden z mála počítačov s prístupom na internet v okolí. Podarilo sa mi odstrániť všetky mravce a tak som to tam mal celkom útulné (aj keď trochu páchnuce).

Víkend mi ubehol dosť rýchlo, pretože som v podstate stále niečo mal. Mojou hlavnou náplňou víkendu boli schôdzky s členmi miestneho výboru AIESEC Ydé. Pre mňa osobne bolo podstatné dostatočne preniknúť do úplne odlišných realít jednej organizácie v odlišných mestách a na základe týchto odlišností prispôsobovať stratégie uplatňované týmito pobočkami. V podstate sme v malom robili to, kvôli čomu som sem aj prišiel a síce hľadanie príležitostí tam, kde sa to spočiatku zdá nemožné a následné plánovanie všetkých vecí na nasledujúci rok.

Okrem toho sme v podstate stále jedli, pretože doslova každý (člen pobočky v Ydé) ma pozýval na obed, večeru, raňajky alebo len tak na pivo, čo bolo super, lebo na nich aspoň bolo vidno, že sú fakt radi, že tam prišiel niekto so záujmom trochu im to tam dať do poriadku a rozbehnúť. Som zvedavý, či budú takí milí aj nabudúce, keď prídem na kontrolu a budem chcieť vidieť nejaké konkrétne výsledky. No nechajme sa prekvapiť...

Poslednou časťou víkendu bolo menšie spoznávanie mesta. Napriek tomu, že väčšina ekonomickej aktivity je v súčasnosti sústredená v Douale, je to práve Yaoundé, kde sa nachádzajú všetky štátne inštitúcie (sídlo prezidenta, parlament, ministerstvá...), sídla medzinárodných organizácií (World Bank, Banque des états de l'Afrique Centrale...) a plno neziskových organizácií a menších firiem. Aj keď v súčasnosti majú obe mestá približne rovnaký počet obyvateľov (cca 2 mil.), Yaoundé je kvôli absencii väčších firiem považované za podstatne pokojnejšie mesto než Douala a tak sa ustálilo slovné spojenie, ktoré celkom vystihuje kontrastnú atmosféru oboch miest: "Yaoundé sleeps, Douala lives".

Musím ale povedať, že z Yaoundé som mal ako mesta veľmi príjemný pocit, pretože na rozdiel od Doualy má aj centrum (aj keď nie úplne také ako si predstaví Európan), viac zelene a celkovo na rozlohu mi prišlo podstatne väčšie a tak má človek viac priestoru (keď zrovna nie je v spomenutej kobkovej štvrti).

Nedeľný večer sme strávili pozeraním filmov a potom som celkom (spoločensky aj fyzicky) unavený zaľahol. Ďalší deň som sa chystal vyriešiť otázku mojich víz ("ďakujem ambasáde v Berlíne"), čo by podľa úradníka na letisku nemal byť problém, a následne sa pobrať späť do Doualy. To som ešte nevedel, čo na mňa čaká na imigračnom úrade (Sureté nationale). O tom ale nabudúce.

V obleku na rovníku alebo prečo píšem tento blog

V lete 2008, ktoré sme trávili s Milanom po strednej škole manuálnou prácou v New Yorku, som si hovoril, že musím určite začať písať blog, aby som zaznamenal všetky zaujímavosti (a nebolo ich málo), ktoré ma zaujali musím zachytiť. Mal som však sám pre seba výhovorku, že to pri práci 6 dní v týždni a 12 hodín denne nejde a tak z toho nič nebolo...

Rok na to (júl 2009) som zamieril do Keni, do tej doby asi najnetradičnejšej destinácie v mojom živote. Pred odchodom som sa zaprisahal, že to tam musím nejak dokumentovať, pretože taká vec sa predsa nezopakuje tak skoro. Aj keď pracovne som nebol vyťažený tak ako v NYC, sociálne aktivity však urobili svoje a tak som sa za 6 týždňov pobytu k blogu zase nedostal...

Prečo však ten retrospektívny začiatok? Začiatkom júla 2011 som sa rozhodol si dať po úspešnom ukončení Bc. so školou na chvíľku pauzu a zamieril som do Kamerunu, kde budem tráviť (minimálne) ďalší rok svojho života prácou v medzinárodnej neziskovej organizácii AIESEC ako osoba zodpovedná za vonkajšie vzťahy. Avšak čo sa týka blogovania, zrejme by to skončilo rovnako ako v prechádzajúcich prípadoch nebyť jednej sebareflexívnej chvíľky počas pracovného dňa. Bežal asi tretí deň môjho pobytu a bol som zrovna na ceste na schôdzku na jednu firmu, keď sme zrazu zastavili v zápche v strede mesta a ja som sa pozrel okolo seba. Zrazu mi došlo, že okrem toho, že sedím na motorke s človekom, ktorý sotva rozumel niečo po anglicky, sa nachádzam oblečený v obleku (poctivo aj so sakom a kravatou) tesne pred poludním prakticky na rovníku. Pozerám okolo seba a zisťujem, že som s veľkým prehľadom najbelší v okolí, tvárim sa nechápavo keď prechádzame križovatkou na červenú a asi ako jediný by som na hlave nevedel odniesť kýble plné všetkého možného.

Tak preto tento blog.

Inak v tomto blogu sa budem venovať asi hlavne mojim úvahám a postrehom spojeným s mojím súčasným miestom pobytu. Tiež asi občas prihodím nejaký obligátny cestovateľský záznam, keď už nie som žiadny fotograf, tak nech to je aspoň takto zaznamenané.